Ochranu verejných zdrojov sa snažia priamo nahradiť zvýrazňovaním ochrany súkromného vlastníctva. Prečo ale hovoria konkrétne len o súkromnom vlastníctve ako v podstate ich jedinom ekonomickom pilieri, ale pritom vôbec nie všeobecne o vlastníctve ako takom, aj súkromnom aj verejnom, ba dokonca verejné, a teda spoločné vlastníctvo zatracujú?
Samozrejme, že je ochrana súkromného majetku dôležitá. Ale ochrana verejného majetku by tým nemala byť vylúčená, respektíve, prečo vôbec rozdelovať mieru ochrany majetku v akomkoľvek zmysle? Prečo proste nestačí mať ochrana majetku a to teda aj súkromného, aj osobného, aj verejného?
Je to teda vskutku zaujímavá formulácia, znamenajúca snáď, že majetok má byť chránený až vo chvili, keď je už súkromný? A veru dá sa to vysvetliť tak, že ochrana verejného (ba ani osobného, ale o tom nižšie) majetku nieje pre tieto strany prioritou, lebo potrebujú mať cestu ako prerobiť ten verejný majetok na už súkromný, ktorý ale naopak potom idú už úrputne chrániť, zastávať a brániť aby ostal tam, kde sa dostal.
Aby sme ale prešli ku konkrétnym príkladom z textov priorít:
Niektoré politické hnutia považujú za potrebné vo svojom volebnom programe špeciálne vyznačiť, že sú za ochranu súkromného majetku, pričom verejný ani nespomenú, a myslím si, že to nieje iba omylom.
Dušovaním sa za ochranu sukromného majetku chcú pôsobiť snáď akosi odvážne, netradične, alebo snáď prelomovo 30 rokov po 89tom, kedy už po celé dekady takpovediac žiadná poriadná strana nehovorí o masovej kolektivizácií? Nepríde mi to ani ako príliš úprimné vyhlásenie, pretože nespomínajú vôbec, čo to vlastne znamená.
Veď aj články ostro kritické k bývalej forme vlády musia pripustiť, že osobné vlastníctvo (bity, autá, knihy, kazety…) existovalo a teda otazkou ostáva, že ak osobné vlastníctvo bežných vecí nespadá pod súkromné vlastníctvo, majetok ako ho chápu tieto početné volebné programy, čo teda pojem majetok naozaj znamená v ich slovníku? Slovné hračky nemám príliš rád, ale aj takáto analýza je občas potrebná ak sa chce človek dosťať k pravej podstate záujmov a motívov.
A teda: súkromný majetok, na rozdiel od osobného vlastníctva, to je niečo niečo nadobudnúté dlhodobým presunom zdrojov k podnikateľovi, ktoré po nadobudnutí patria podnikateľovi a sú použiteľné výlučne na účely jeho vlastného podnikania [zdroj].
Vôbec sa teda súkromný majetok z právneho hľadiska netýka každodenného bežného vlastníctva vecí ľudmi ako ja a vy, ale je to niečo špeciálne, vysoko účelové a týkajúce sa iba vybranej skupiny, ale nie všetkých občanov v spoločnosti.
A tu už určite tušíte podstatu veci ku ktorej sa snažím dosťať: Že všetkým týmto pravicovým hnutiam ide o ochranu spôsobu distribúcie majetku k podnikateľom, a potom, keď už je v ich rukách, aby to tak aj ostalo. Dlhodobo.
To by ale neznelo príliš inkluzívne, tak to proste napíšu prostým jazykom narážajúc na komunizmus tak aby u každého vyvolali pocit háklivosti, no zároveň aj spolupatričnosti že tá ich ochrana sa určite týka aj jeho, vlastne nás všetkých, takže máme na nej očividne mať všetci rovnaký záujem, lebo veď vlastníctvo je predsa pekné slovo, aj keď sme si už vysvetlili že skutočný význam súkromného vlastníctva je úplne iný, a netýka sa základných každodenných majetkov, ani sa tým pádom tak evidentne netýka každého jedného občana, ale práve špeciálnych záujmových skupín, a ich praktík presunu majetku.
Teda politici a médiá hlásajúci podobné univerzálne sa tváriace veci si sú vedomí, čo spojenie súkromný majetok vyvoláva v ľudoch, a používajú ho aj s tým účelom, ale v ich slovníku je definícia zhodná z podnikovými zákazkami a kapitálom.
Sú to takéto vedome manipulačné taktiky, ktoré v mojích očiach zdiskreditujú každého, kto vetu súkromný majetok má vo svokom programe osobitne, ale na existenciu verejného majetku ani nepomyslí, asi preto, lebo verejný majetok sa často rôznymi cestami stáva súkromným, a je zaujímavé, že keď je súkromný, tak už ho chrániť treba, ale keď je ešte verejný, alebo snáď osoný, tak sa v programe tvárme, že čosi také ani neexistuje, lebo koncept ochrany verejného majetku by nutne musel znamenať aj zabraňovanie zosúkromňovania majetku, a koncept ochrany osobného majetku bežných občanov by musel znamenať nehlasovať za jedno s exekútormi.
Ale už prečo by len to bolo, že tak hlasovali tí, čo sú vraj čisto-čiste neskorumpovaní poslanci, tá samozvaná ‘nová krv’? Nuž teda, som si istý, že dôvody nebude ťažké posúdiť pre ktoréhokoľvek uvažujúceho čítateľa…
Avšak, keď už na ceste k privatizácii dôjde k zosúkromneniu verejného majetku, potom už zrazu tieto strany považujú za potrebné ochraňovať takto vzniknutý stav. Zaujímavý to proces, nemyslíte?
No a aby som tu neukazoval len jeden program, tak demonštrujem, že fráza súkromného vlastníctva (čítaj nahrabaného, pôvodne spoločného materiálu, s ktorým ale po patričných dohodách teraz už niekto narába výhradne pre účel súkromneho zisku) je veľmi kľučovým pŕvkom viacerých programov, napr. aj samotné OĽANO.
Kde, alebo lepšie povedané, u koho sú teda ich priority keď je súkromné vlastníctvo na prednom mieste, ale to verejné (ba aj osobné) často úplne opomenuté, ako je opomenutý aj problém bezdomovectva, chudoby atď, pričom je jasné, že väčšina ľudí si pod pojmom súkromné vlastníctvo predstaví to osobné – a ako by aj nie, veď nemôžeme byť všetci zbehlí v jazyku práva. A práve na to sa takéto kampane a slogany zavádzajúco spoliahajú. Netreba im však zhltnúť obyčajný jazykový trik.
Je pozoruhodné, že na oficiálnej stránke Kresťanskej únie sa nikde nenachádza slovo bezdomovectvo, núdza, chudoba, či postih. Niekto by opomenutie týchto problémov v kontexte strany ktorá sa hlása ku kresťanským hodnotám mohol považovať za celkom nesúladné a teda ako istý vrchol irónie.
A čo je ešte v týchto programoch tak úzkostlivo zameraných na problém ”osobného vlastníctva” opomenuté, čomu ide na úkor ako prvotriedná priorita?
Nuž napríklad na úkor akejkoľvek prevencie. Prevencia pred vznikom bezdomovectva, prevencia pred chudobou, prevencia pred stratou práce, či prevencia pred vznikom ochorenia.
Riešenia sú vždy až na už vyhrotený problém v rukách, ako inak – súkromných vlastníkov: súkromných lekárov, súkromných škôl, súkromných podnikov bez vplyvu pracujúcich na rozhodnutia v podnikoch…
Na ilustráciu si môžme vypíchnuť program Bod Zlomu od ‘progresívneho’ Slovenska, odvážlivcom a meničom, ktorí spomínajú, že chcú napríklad zapojiť súkromné energetické firmy do vyhrievania verejných budov, čo je len ďalšia z ciest, ako posunúť verejné peniaze zo štátnej pokladnice preč, do istých čisto komerčných vrecák, čo sa zdá byť ich kľúčovým cieľom.
Je teda absolútne ďalekosiahlé a poľutovania hodné, že predmet súkromného vlastníctva je niektorími vnímaný ako hodnotná náhrada za to spoločné, a že to dokážu odprezentovať ako vítateľnú náhradu.