Na začiatok si samozrejme je treba aspoň stručne ozrejmiť, čo to tá ekonomika stekania, alebo ekonomika ”zhora-nadol” vlastne znamená?
Ak ju pojmeme úplne z toho najjednoduchšieho možného uhla, tak ide o to, že ak biznisoví lídri dostanú dotácie a obrovské úľavy zo štátnych daní pre svoje už tak profitujúce podniky, pretože lídri, ktorí už sú úspešní predsa vedia ako rozumne investovať ak dostanú zverených viac peňazí, a teda keď sa tí vo vedení budú boriť v peniazoch, tak potom ako odplatu za príspevky ktoré obdŕžali zamestnajú vo svojích podnikoch niekoľko nových ľudí, (v rámci filozofie neprestajného navyšovania kapitálu samozrejme za menšie celkové náklady, ako sú tie čo získali), to aby si zvýšili výnosy hneď dvoma cestami naraz: nielen vďaka príspevkom, ale aj zvýšenou produktivitou nových zamestnancov nadobudnutých za minimálne náklady.
Znamená to doslova, že ak budú veľké peniaze z daní investované do súkromných biznisov, tak niektoré z tých peňazí potom zamestnajú aj tých obyčajných ľudí. [1], [2], [3]
To už ani nehovoriac o tom, že v súčasnosti má veľký počet pozícií podobu dohody [4], [5], čo len dodáva ďalšiu mieru flexibility pre zamestnancov, a možnosť rýchleho obratu pracovnej sily podľa potreby.
Za daných okolností je potom nanajvyš ironické, či dokonca pokrytecké, keď niektorí podnikatelia vo veľkom tvrdia, že oni sa vypracovali odo dna bez žiadnej podpory, bez žiadnej pomoci, že sú sebestační, a že pomáhať ľudom netreba, respektíve ľudia ktorí potrebujú pomoc si majú pomôcť sami, čo samo osebe nedáva zmysel, pretože každý človek čo podľa vlastných slov ”začínal od nuly” sám mal zázemie, adekvátne vybavenie, a podporu od iných v kľúčových momentoch svojej cesty [6], [7], [8].
Ono v čomsi takom nieje nič zlé, veď určite sa treba chytiť príližitosti keď sa naskytne, o tom tu nikto nepochybuje. Len by bolo pekné, keby podobnú šancu ktorí sami mali vďaka podmienkam ktoré dostali ako isté zázemie, potom takíto úspešní ľudia bez okolkov radi dopriali aj iným bez toho, aby sa podobné šance odpychnúť sa snažili zmariť, či nedopriať druhým, presne v tom momente, keď ich už náhodou sami osobne práve nepotrebujú.
Hlásatelia takéhoto falošného pojatia sebestačnosti rátajú snáď ešte aj s tým, že si nikto veľmi nevšimne ako sami závisia na štátnych zákazkach bez ktorých by mali oveľa menšie zisky, aj menšiu prestiž a menej rozpoznateľné meno, keby operovali úplne iba v rámci čisto súkromného sektora.
Ale ak berú peniaze od štátu oni, to je v pohode, v tom prípade sa zrazu na ich básnenia o nepotrebnosti, či neefektivite štátu nemá prihliadať, všetky sumy a zákazky sú zrazu tak akurát adekvátne. Čo by aj bolo ok, keby sa potom neotočili a nespolupracovali s politickými hnutiami, ktoré hovoria, že všetko treba investovať do tých nahor, a tí dole dostanú iba zvyšky, alebo ešte lepšie, majú si poradiť sami.
Pritom získavanie štátnych zákazok je tiež len forma štátnej pomoci – akurát že pre firmy. Firmy, ktoré na jednej strane hovoria že štát sa do podnikateľského prostredia nemá vôbec miešať a nechať trhu volnú ruku, zároveň však sám trh potom žiada štát o zákazky. Pekné, však?
Aby som ale načatú tématiku pokrytectva dorazil až dokonca, neodpustím si nespomenúť aj iný, síce pomerne malý, no o to viac vypovedajúci detail:
Tie politické strany, ktoré vo svojich rečneniach tak veľmi nástojčivo odporujú užitočným sociálnym programom [14], [15] a iniciatívam sú sami na sociálne a ”socialisticky” riadených projektoch, ktoré sú dostupné pre všetkých zadarmo závislé, a spoliehajú na nich:
Let’s Encrypt je vynikajúci projekt podporovaný verejne dobrovoľníkmi, a dostupný pre všetkých, len tak, bez rozdielov. Na voľnom trhu ale existujú aj vysoko komerčné, vrcholne kapitalistické certifikačné autority, ako je napríklad VeriSign, či DigiCert Inc, za ktorých prestížnosť si je ale samozrejme treba pomerne veľa platiť.
Otázkou teda zostáva, či je možné od takýchto pokrytcov dokonca už i len v týchto malých veciach potom azda naozaj čakať, ako sami radi vravia, akúsi ”politickú úprimnosť”, čo pre mnohých ľudí znamená práve principiálnosť?
Napríklad také OĽaNO je dokonca aj v priamo za neustále znižovanie minimálnej mzdy, aby vraj Slovensko ”ostalo konkurencie schopné”.
Ešte sa pritom tvária, že ide o akýsi ”moderný ekonomický trend”, ktorý Slovensko musí následovať aby nezaspalo dobu za inými európskymi krajinami. Čo je smiešne už aj z toho hľadiska, že nimi presadzované ekonomické teórie sú v skutočnosti celkom staré, v zahraničí používané aspoň 40 rokov. Tvrdia napríklad aj, že vraj sa podnikateľská daň musí na Slovensku stále znižovať. Ako keby to udržalo nadnárodné korporácie od hľadania ešte zúfalejších trhov v Číne, či Indii.
Znižovaním daní pre firmy, ktoré vonkoncom nezaujíma dobro Slovenska, či azda blaho jeho populácie ako takého, dokonca majú samozrejme v záujme oslabovať silu odborov, sa tak postupne znižuje aj sociálna a ekonomická úroveň jeho obyvateľstva. Je to istá forma nátlaku na vládu veľkými firmami, ktorá vonkoncom neprináša sľubované výsledky. [12], [13] Namiesto toho si treba uvedomiť, že aj takéto podniky chcú a potrebujú slovenský trh, a podľa toho im stanoviť podmienky.
Adam Smith, ten tak-zvaný ”otec moderného kapitalizmu” tiež veril v dobré, národné podniky dbajúce o vysoké mzdy a blaho svojho obyvateľstva v krajine kde pôsobia. Nepredvídal bezduché nadnárodné korporácie [9], [10], [11].
Smith tvrdil, že je v záujme samotného podnikateľa správať sa k ostatným tak, a robiť všetko preto, aby tiež mohli prosperovať, respektíve ich podniky majú hľadieť na dobro druhých, a strániť sa čistého seba-záujmu, arogancie, či sebectva za každú cenu na ceste k vlastnému úspechu. Tieto zásady sám program OĽaNO, či SaS, ktorý neverí ani len v nárok na garantovanú minimálnu mzdu, teda nespĺňa. Nuž veru, aké to prekvapenie… [16]
Všetky argumenty, ktoré SaS, PS, či OĽaNO používajú proti podnikovým daňovým odvodom, vyšším platom, minimálnej mzde, či sociálnym istotám vyzerajú ako cez kopírak, iba preložené do slovenčiny zo západných krajín akými sú Spojené Kráľovstvo, Spojené Štáty, či Francúzko, kde ich vysnívaný nízko regulovaný ekonomický model funguje v praxi už celé desaťročia.
Tieto programy totiž niesú ničím originálne, a ničím unikátne prihliadajúce na situáciu, či okolnosti v našej krajine.
Práve naopak: ide o slogany a heslá odslova-doslova prebrané od Reagana [18], [19], či Thatcherovej [17]. Malo by byť teda naoko jasné ako spoločnosti v týchto krajinách vysoko prosperujú, nie?
Štúdie ale ukazujú, že rozdiely medzi chudobnými a bohatými po dekáde vlády týchto politikov iba vzrástli. Ich nefunkčnosť a prispievanie k vzrástajúcej chudobe sa napokon v súčastnosti prejavuje v rozsiahlej nespokojnosti občianských protestov, akými sú napríklad žlté vesty, základom ktorých je práve uvedomenie si, že ekonomika zhora-nadol nieje nič iné, len presmerovávanie verejných financií do súkromných rúk, ktoré sú skutočným dôvodom vyplieňovania štátnych rozpočtov. To však, zdá sa, ustarostených pánov z istých ”zodpovedných” hnutí vôbec netrápi.
Pritom získavanie štátnych zákazok je tiež len forma štátnej pomoci – akurát že pre firmy. Firmy, ktoré na jednej strane hovoria že štát sa do podnikateľského prostredia nemá vôbec miešať a nechať trhu volnú ruku, zároveň však sám trh potom žiada štát o zákazky. Pekné, však?