Dočasný premiér Ľudovít Ódor je vo svojom srdci finančníkom a ako bankér rád zbiera peniaze od iných, no nerád ich potom zase iným dáva. Aspoň v takom duchu sa nesie nový návrh rozpočtu jeho dočasnej vlády, ktorý sa hneď v úvode odvoláva na neoliberálnu Európsku komisiu ako vzor, ktorého predstavám by sa chcel priblížiť. Táto filozofia nieje pritom iba akousi nevyhnutnosťou súčasnosti, ale bola práve Ódorom presadzovaná v podstate rovnako, už aj pred tromi rokmi. Jeho úlohou, zdá sa, je v tomto dokumente snaha presvedčiť Slovensko, aby sa vydalo cestou šokovej terapie západných krajín.
Po ich vzore tiež ale takisto v jednom dychu prial nákup nových zbraňových systémov za stovky miliónov eur, ktoré potom odporúča oklieštiť inde, aby sa vraj tak ušetrilo, čo je takým paradoxom, že v tomto prípade ho zásadovo správne kritizoval už dokonca aj Hlas, lebo je to gesto nie len vrcholne absurdné, ale od odchádzajúcej vlády dokonca aj vysoko cynické a nanajvyš pokrytecké.
Zároveň je ale určite iba náhoda, že nimi avizovaná šoková terapia má ubrať finančnú moc pomôcť ľudom napríklad s dotáciami na bývanie, či podnikanie od štátu, čím by sa len ešte viac uvoľnil trh na pôžičky práve súkromnému bankovéemu sektoru, ktorý si typicky účtuje nezanedbateľne vyššie úroky, ako aj vyššie nároky na poskytnutie pôžičky. Nuž ale teda, nič lepšie sa však ani s tohto programu predpokladať nedalo, keď má raz krajina za výkoného premiéra doslova vysoko postaveného funkcionára bankových služieb.
Ale prvé na čo sa sada odporúčaní sústreďuje, sú samozejme populárne programy pomáhajúce širokej škále našej spoločnosti a teda verejne prospešné v tom pravom zmysle slova, ako sú obedy, či vlaky zadarmo pre tých, ktorí to potrebujú aby mohli napr. dochádzať za prácou, či štúdiom a vyvíjať tak ekonomickú činnosť prospešnú pre celú krajinu.
Lenže ekonomická krátkozrakosť je akosi ironicky práve tou témou, ktorá sa tiahne celým dlhodobým plánom ozdravenia verejných financií. Oklieštenie dotácií, ktoré plán spomína, má naopak za risk viesť k stagnácii rozvojovej ekonomickej aktivity v krajine, lebo ľudia, ktorí menej majú potom aj menej míňajú, ale ľudia ktorí míňajú točia peniaze v rámci ekonomiky.
Samotný návrh dočasnej vlády pritom priznáva, že jeho riešenia by prekročili potrebu “o takmer tretinu” a sú teda doslova účelovo prehnané. Absurdným je napríklad tiež návrh na “zjednotenie dôchodkového veku mužov a žien”, čo je len abstraktnejšie a o niečo miernejšie vyjadrenie postoja, že by malo dôjsť teda aj k celkovému nárastu priemerného veku odchodu do dôchodku naprieč krajinou.
Pritom ďalší návrh, na zníženie platov zdravotného personálu je tak isto úplne odtrhnutý od reálnych následkov, ak by malo byť skôr cieľom udržať si zdravotníkov pracovať pre krajiyynu, lebo ich odchod buď do súkromnej sféry, alebo do zahraničia, by vlastne len zase zvýšil koncovú cenu zdravotníctva v našej krajine.
Takisto úplne nepochopiteľne navrhuje znížiť, dokonca aj odobrať niektoré príspevky pacientom, ktoré by vyplácala zdravotná poisťovňa, akoby sa na zdraví občanov dalo šetriť a akoby sme mali veriť poverám, že štátna zdravotná poisťovňa je nejako stratová, alebo dlhodobo neudržateľná, hoci samotná správa o stave verejného zdravotného poistenca to vyvracia. To ale znamená, že návrhy rozpočtu od tejto vlády niesú vždy tak úplne faktické.
Cyklicky by tak ale následne muselo v jeho dôsledku zase nadväzovať ďalšie zvyšovanie miezd a teda aj napr. životného minima, čo by prispelo skôr k celkovému dlhodobému zvýšeniu dlhov medzi populáciou, ako k ich zníženiu v dôsledku vykonštruovaného rastu koncových cien. Bolo by oveľa viac k veci, ak by nový návrh financií zdôrazdňoval napríklad nutnosť navýšenia platov v súkromnom sektore, aby štát musel menej dotovať tých, ktorí chcú za svoju prácu aj dôstojnú životnú úroveň.