Menej dní by veľa krát v praxi ale vôbec neznamenalo menej hodín a teda ani menšie pracovné vyhorenie. Preto by dávalo väčší zmysel skôr zamerať sa na to, aby bol každý z piatich pracovných dní o niečo pohodovejšie, menej návalovo pre ľudí stráviteľný.
Pracovný deň by teda nemal zabrať úplne všetkú produktívnu, i kreatívnu energiu, ktorú človek má. Namiesto toho by mohol byť čas strávený v práci navrhnutý skôr ako stráviteľná, iba vymedzená aktivita. Tak, aby mohol mať každý pracujúci zároveň aj sám realistické vyhliadky na to, ako chce práve stráviť zvyšok svojhej produktívnej energie, práve vo voľnom čase, vedúc tak k skutočne existujúcej balancii medzi životom a prácou na každodennej bázi.
Asi v rovnakom období sa prakticky zároveň aj premiér Fico zo súčasnej vládnej koalície, pri čom ho médiá kritizovali s tým, že treba ostať pri starom, ale aj Matovičové hnutie Slovensko začali vyjadrovať o zvažovaní a možnostiac zavedenia štvorďnového pracovného týždňa.
V zahraničí bol tento nápad preberaný už pred niekoľkými rokmi, avšak s tým, že ak by sa implementoval, treba znížiť aj celkový počet pracovných hodín. Dôraz priamo na hodiny je tu dôležitý preto, lebo ak sa zamerá len na celkový počet pracovných dní v týždni, nič by neubránilo podnikavým zamestnávateľom dožadovať o pracujúcich namiesto ôsmych hodín, trebárs desať hodinové pracovné dni. Hoci by boli len štyri.
Ak by sa človek vrátil zo série za sebou nasledujúcich už desať hodinových dní, je celkom dosť pravdepodobné, že by novo nadobudnutý voľný deň ani tak nestrávil s rodinou, ako by ho len celý prespal, aby tak zahnal predošlé prehnané vyčerpanie.
To ale zároveň neznamená, že nieje vhodné vôbec sa najako zamyslieť nad tým, že osem hodín neprestajného vysokého výkonu a sústredenia sa môže byť fakt veľa, hlavne ak sa zoberie do úvahy vzrastajúca úroveň automatizácie. Je preto nutné pouvažovať skôr nad optimizovaním počtu denných pracovných hodín, aby si ľudia vedeli rozdeliť deň do ľahšie predstaviteľných produktívnych blokov, ako napríklad od rána od ôsmej do dvanástej v práci ešte v rannom bloku a potom poobede v práci do druhej v obedňajšom bloku.
Lebo o druhej hodine poobede končí vyučovanie aj väčšina základných škôl a vonku ešte vidno oveľa viac častejšie ako o hodine piatej a človek má pochopiteľne aj o dosť viac energie zmysluplnejšie si rozplánovať, čo so zvyškom dňa. Lebo by to až tak nepôsobilo, ako len “zvyšok” inač už zmysluplne minutého dňa.