Vzhľadom na súčasne prebiehajúci konflikt v Palestíne, je dobré ozrejmiť si, odkiaľ sa vlastne vzal nápad dvoch osobitných štátov na danom území, ktorý už v roku 1948 spomenul aj vtedajší Sovietský veľvyslanec, s tým, že mesto Jeruzalém by bolo spravované samostatne od oboch. Ešte nejakú tu dobu pred Izraelským prvotným útokom na arabské štáty roku 1967 v záujme rozšíriť si jeho územie, bolo cieľom Palestínskych národnostných fakcií snaha vybudovať si sekulárny a sociálno-demokratický štát, v ktorom by museli hrať rozhodujúcu rolu aj ženy a ktorý by mal územie vyjednané diplomaticky s Izraelom.
A to tak, že by po schválení dohody o jednoznačných územných hraniciach, kde by bolo pásmo Gazy a územie západného brehu prepojené ako jeden celok, zatiaľ čo Organizácia Spojených Národov by vážne a rázne dohliadala na obe strany, aby si plnili svoje záväzky v rámci nariadenia a nerozširovali sa. To pôsobilo ako azda najrozumnejšie riešenie. OSN však aj keď dohodu určila, dokonca Izrael na ňu v roku 1949 už aj diplomaticky pristúpil, no potom sa za ňu OSN nejako v praxi nepostavila a Izrael nariadenie tejto medzinárodnej organizácie jednoducho naozaj v teréne ignoroval ďalším osídľovaním.
Lenže už takéto významné pokusy o rozpoznanie celkom samostatného územia pre Palestínu na medzinárodnej úrovni, o ktoré sa v tej dobe snažilo, spolu s inými zemami, aj vtedajšie Československo, ale znepokojovali isté značne radikálnejšie, aj ozbrojené a viac nábožensky orientované skupiny, v samotnom Izraeli, ktoré však nemali záujem o ponechanie žiadnych Arabov zostávajúcich na území, ktoré oni teraz pokladali za svoj štát. Tieto radikálne národnostné skupiny teda hlásali, že im náleží okupovať celé územie. Postupne naberali v Izraelskej politickej moci na sile tak, že boli odsúhlasené atentáty Palestínskych marxistických mysliteľov tajnou službou Izraela naprieč krajinami Blízkeho Východu, ako napríklad v Libanone.
Takže nakoniec jedinou pretrvávajúcou sekulárnou Palestínskou organizáciou schopnou vôbec nejakého diplomatického dialógu ostali už len chabé zvyšky pôvodných skupín, ktoré ako-tak pozliepali dokopy PLO, lenže ich už nebolo dosť aby mali silu držať si kontrolu nad Palestínskymi územiami. Keďže sa im po porušeniach dohôd Izraelom stále ešte nedarilo oddeliť samostatný Palestínsky štát, po viac ako 20tich rokoch kontroly sa začali ozývať a naberať na sile náboženskí radikáli už aj v Palestíne, kde predtým po dekády nemali žiadné významné slovo. Avšak jedni náboženskí radikáli vyhovovali viac druhým náboženským radikálom, ako diplomatické kroky, o ktoré azda aspoň jedna strana, nemala nikdy zvlášť seriózny záujem.
Títo novo príchodzí náboženskí fanatici z Palestíny začali rýchlo ničiť zvyšky ľavicových štruktúr v Palestínskych oblastiach a obdobne ako v Izraeli, už verejne odmietali rozdelenie územia na dve štáty. Ich vyhlásenia začal teda Izrael hneď pokladať za jemu nebezpečné, aby mohol tak teda viac agresívne, plošnejšie a rýchlejšie bombardovať celé plochy kdekoľvek, kde sa údajne títo radikáli mohli skrývať, zatiaľ čo s každým útokom sú Palestínski civilisti pomaly zatlačovaní na stále zmenšujúce sa povrchové územie, ktoré je vôbec možné obývať, zatiaľ čo na seba dve krajne pravicové, aj keď silou pochopiteľne nikdy nezrovnateľné ozbrojené skupiny útočia až dodnes, lebo už nezostal nikto, kto by mohol ukázať kedysi nádejnú alternatívu.